Prvými kto už pred piatimi tisícročiami verili v kult vampírov boli Sumeri, poznali príšeru menom Ekimmunu. Aj keď v tomto prípade sa nejednalo ešte o klasického upíra. Tento démon povstával z hrobov ľudí, ktorí boli zavraždení a vteľoval sa do žijúcich osôb, aby sa z vnútra živil ich životnou energiou. Bolo možné ho vypudiť iba prostredníctvom očistného rituálu, pri ktorom sa používal oheň a voda. Ekimmunu je tak v podstate prvý energetický upír v histórii ľudstva. A tu sa dostávame k veľmi dôležitému pojmu energetický vampirizmus.

 

Rozlišujeme energetický a fyzický vampirizmus (poznáme ešte vampirizmus astrálny)

​

• Psychický alebo energetický vampirizmus je v podstate živenie sa cudzou energiou, ide o "sanie" životnej energie na úkor inej osoby, u ktorej dochádza časom k nezáujmu o okolitý svet, chradnutiu a v niektorých prípadoch končí i smrťou v dôsledku celkového vyčerpania organizmu.

AKO TO ZAČALO...?​
Ekimmunu bol jeden z prvých, ale podobná bytosť sa objavila aj v starovekej Číne. Tentokrát už ale na scénu vstúpil skutočný upír. Volal sa Čiang-ši a živil sa ľudskou krvou. Jedným z prostriedkov obrany proti tomuto vampírovi bol cesnak a to je zároveň aj prvý historický doklad o používaní tohto ochranného prostriedku proti upírom.
Približne v rovnakej dobe sa objavuje v Indii ďalší vampír Rakšasis. Napádal ľudí a živil sa ich pečeňou.
K vampirizmu nemala ďaleko ani samotná bohyňa Kálí, ktorá pila ľudskú krv a s obľubou sa v nej kúpala, aby si zachovala životnú silu a večnú krásu.
Ďaľší vampír sa objavuje v Malajzii, ktorý povstával z detí, ktoré zomreli pri pôrode. A nemôžeme obísť ani severnú Ameriku kde sa na krídlach smrti objavuje démonický motýľ Itzpapalotl, ktorý začal napádať ľudí a živiť sa ich krvou.

Tak sa začali do podvedomia svetových národov viditeľne vkrádať temné bytosti zvané vampíri.
Veľmi rozšíreným názorom je, že vampirizmus vznikol u starých Slovanov a to možno i preto, že práve z tohto obdobia sa dochovalo množstvo legiend, povier a príbehov o vampirizme. Obdobím výrazne poznačeným vampirizmom bol stredovek.
Stredovek ruka v ruke s inkvíziciou sa stal pre vampirizmus živnou pôdou. Inkvízicia kruto trestrala všetky náznaky kacírstva a inakosti. Mágovia, gnostici a čarodeji boli nevítaní a tvrdo potláčaní. Viera v čokoľvek iné ako v kresťanskú vieru bola potláčaná, no vo svojej podstate to malo opačný efekt ako páni inkvizítori zamýšľali.
Kult čarodejov presedlal do protiútoku a ako bola viera v tajomno silná, stala sa ešte silnejšou. Vznikali tajné rády a spoločnosti vyzívajúce pohanské božstvá a modly. Ak by sme si však mysleli, že tento fenomén spadal iba do praktík jednoduchého ľudu boli by sme na omyle. Kult mágov, okultných filozofov a ezoterických spoločností sa stal obľúbenou aktivitou hlavne u šľachty a znudených popredných predstaviteľov moci. Načo v podstate doplácal zasa iba obyčajný ľud, na ktorom sa v plnej ohavnosti praktikovala práve nechváľne známa bulla Kladivo na čarodejnice.
A tak inkvizícia trestala tam kde bola spoločnosť najzraniteľnejšia - medzi chudobným ľudom a u vrchnosti sa podobné aktivity s nevôlou tolerovali. V podstate na hroznú tyraniu v podobe súdov s údajným čarodejmi a čarodejnicami doplácali nevinní ľudia. V tejto neistej dobe sa sused suseda zbavoval tým, že ho predhodil inkvizítorom ako údajného kacíra a bohorúhača. Inkvizícia iba dielo skazy dokonala. V tejto neľahkej dobe sa však skutočné rády a spoločenstvá magického učenia znalých nepodarilo úplne rozdrviť, a tak sa tajomné náuky zachovali do dnešných dní.

​

V západnej a východnej okultistickej literatúre existujú zmienky o upíroch, tj. "mŕtvych sajúcich krv živím". Tieto historky boli niekoľkokrát zhrnuté. V období romantizmu vzniká o upíroch rozsiahla beletria. Z tejto literatúry vychádza imago upíra, bytosti bielej tváre a zapadlých očí,

s vyčnievajúcimi špicatými zubmi a dlhými nechtami, vyliezajúci v noci z hrobu a hľadajúci svoju obeť, obvykle spiacu, ktorej by sa zahryzol do hrdla a vysal z nej krv, ktorou si udržuje svoju existenciu. Historky o upíroch boli obvykle situované do rumunskej Transylvánie, do Maďarska, Srbska a na Moravu.

​

V posledných rokoch sa k problému upírstva obrátili aj psychiatri, lebo boli objavené prípady hedonického (pôžitkárskeho) sania krvi, kombinované v niekoľkých prípadoch s nekrofilnou antropofagiou. Obzvlášť pozoruhodný bol prípad Johna Haigha, londýnskeho umelca, ktorý si najprv sal vlastnú krv, neskôr k sebe do ateliéru lákal mužov aj ženy, ktorých vraždil, aby im potom mohol z krčnej tepny vycuciavať teplú krv. Bol odsúdený a popravený v r. 1949.

​